„Záverečný účet“: Nemci spomínajú – niektorí smútivo, iní hrdo – na svoju nacistickú minulosť
Neoceniteľný dokument počúva úvahy bývalých vojakov, dozorcov a pracovníkov väzenských táborov.
V priebehu rokov a desaťročí si uchovávali spomienky na svoju dobu ako členov Hitlerjugend alebo rané dospelé roky u SS. Fotografie a identifikačné doklady, polovojenské medaily a hákové kríže. Očividne ich ani nenapadlo zbaviť sa týchto pripomienok nepredstaviteľne hroznej minulosti pretkanej nenávisťou.
Focus Features predstavuje dokumentárny film režiséra Luka Hollanda. Hodnotenie PG-13 (pre tematický materiál a niektoré rušivé obrázky). Dĺžka predstavenia: 94 minút. V nemčine s anglickými titulkami. Otvára sa vo štvrtok v miestnych divadlách.
Teraz je už asi 75 rokov po konci 2. svetovej vojny a osemdesiatnici a nerodení ľudia, s ktorými bol rozhovor v neoceniteľnom dokumente Luka Hollanda Záverečný účet, boli len deti, keď sa Hitler v 30. rokoch dostal k moci – no niektorí z nich sa nakoniec stali vojakmi, dôstojníkmi SS, dozorcovia a zamestnanci väzenského tábora, ktorí stáli nemí a často ľahostajní, keď boli svedkami hromadného zajatia, mučenia a vrážd stoviek, tisícov židovských väzňov. Holland strávil roky rozhovormi so stovkami Nemcov o ich spomienkach na vojnu, rozhovory zhustil do celovečerného dokumentu, v ktorom títo starší muži a ženy sedia v pohodlí svojich obývačiek a kuchýň a opakujú variácie na rovnakú tému: Nezostávalo mi nič iné, len vstúpiť do Hitlerjugend. Keby som prehovoril, keď som bol svedkom zverstiev, zastrelili by ma. Bol som mladý. Nemohla som nič robiť.
Niektorí vyjadrujú ľútosť a čudujú sa, ako sa jedna skupina ľudí mohla správať k inej skupine ľudí tak kruto. Iní tvrdia, že si želajú, aby Hitler poslal Židov preč, namiesto toho, aby ich zabil, alebo úplne odmietajú uveriť veľkosti holokaustu. Jeden muž – bývalý vojak Waffen-SS, s očami žiariacimi vzdorom, hovorí, že nič neľutuje a je hrdý na svoju minulosť.
Skupina žien začína nostalgicky prežívať dni s dievčenským krídlom mládežníckeho hnutia nacistickej strany, spomínajúc na to, ako mohli vyjsť z domu a užívať si fyzické cvičenie, spievať a pochodovať, a mali pocit, že patria do skupiny. Staršia žena sa chichotá ako školáčka, keď sa jej opýtajú, či bol jej manžel vojakom SS, a povie len toľko, že ho po skončení vojny musela niekoľko mesiacov skrývať, inak by ho zabili. Ženy si však pamätajú aj pach horiaceho mäsa z neďalekého krematória. Vedeli o hrôzach páchaných v mene Hitlera. Ale čo mohli robiť?
Hoci je partitúra miestami zbytočne prepracovaná, režisér Holland sa múdro zdržiava zbytočných výkvetov a len občas ukáže zábery či statické fotografie pripomínajúce hrôzy holokaustu. Tieto obrázky sme videli znova a znova. Vieme, čo sa stalo. To, čo robí Záverečný účet tak fascinujúcim a áno, tak rozhorčujúcim, je vidieť a počuť od toľkých Nemcov, ktorí sa blížia ku koncu svojich dní a dokázali sa nejako ospravedlniť, racionalizovať, dištancovať sa od pekla, ktoré bolo ich vlasťou. v 30. a 40. rokoch 20. storočia. Je pravda, že malé percento z nich sa javí ako skutočne ľutujúce a skutočne ľutujúce. Väčšina nie.
Zaregistrujte sa naZábavný spravodaj
Ďakujeme, že ste sa prihlásili!
Skontrolujte si doručenú poštu, či nemáte uvítací e-mail.
Email (požadovaný) Registráciou súhlasíte s našimi Oznámenie o ochrane osobných údajov a európski používatelia súhlasia so zásadami prenosu údajov. Prihlásiť sa na odber
ਸਾਂਝਾ ਕਰੋ: