Klasický Royko: Ako sa smiali, keď telo Bobbyho Kennedyho leteli späť domov
Poznámka redaktora: Tri dni po atentáte na senátora Roberta F. Kennedyho v Los Angeles 6. júna 1968 išiel Mike Royko, ktorý vtedy písal pre Chicago Daily News, do kina.
Niekde na oblohe v tej chvíli križovalo túto krajinu prúdové lietadlo s telom senátora Roberta Kennedyho ako nákladom.
Dole sa cez popoludňajší dav na Randolph Street ponáhľal tenký mladý muž v tričku. Pri chôdzi vytiahol peňaženku.
Pri pokladni v United Artists Theatre podstrčil tri jednodolárové bankovky. Keď mu dala lístok a drobné 80 centov, pozrel sa na reklamné plagáty.
Navlečený. Zbičovaný. Mučený. McCord im dal ‚minútu na modlitbu a druhú na smrť‘.
Išiel strednou uličkou, ale bola preplnená, tak prešiel do ďalšej uličky a skĺzol na sedadlo. Posadil sa nízko a dal si nohy hore. Film sa začal a on dostal to, pre čo tam išiel. Krv, zbrane, smrť. Kopne.
Zjavne nebolo na jeho televíznej obrazovke za posledných 36 hodín dosť smrti. A hrozné čierne titulky v novinách ho neuspokojili.
Nič z toho nestačilo najväčšiemu davu v ktoromkoľvek kine Loop vo štvrtok – v ten istý deň, keď Kennedy zomrel, deň po tom, čo ho strelili do hlavy.
V posluchárni United Artists sa krátko popoludní v pracovný deň konali…. hádaj: 50? 100? 200?
Bolo tam najmenej 250 ľudí. Pravdepodobne 300.
Manažér povedal: Niečo také prevyšuje čokoľvek iné v centre mesta.
prečo?
Ľudia milujú násilie. To je dnes veľká vec.
Ako väčšina dnešných filmov, farby sú skvelé, kamera je nápaditá. Technicky vzato, vďaka dnešným béčkovým filmom vyzerajú včerajší víťazi Oscara ako domáce práce.
Ale technická dokonalosť nie je to, čo priťahuje tieto davy.
Niekoľko minút po začiatku zastrelil hrdina – zlodej a vrah – svojho prvého muža. V hlave.
Potom prinútil iného muža kľaknúť si a priložil mu zbraň k hlave. Usmial sa a pomaly stlačil spúšť. Trvalo to dlho a obeť zaregistrovala hrôzu. Publikum sa rozosmialo.
Pochopte: publikum sa smialo. Mysleli by ste si, že je to Abbott a Costello.
Pištoľ cvakla. Muž si od úľavy vydýchol, že nebude mať guľku v mozgu. Publikum zavýjalo.
O niekoľko minút sa ozval väčší smiech, keď dvaja zbabelci bili päsťami do krvavej tváre kňaza. Potom mu jeden ukázal obsah vrecka - ľudskú hlavu. Kňaz skríkol a hystericky bežal k oltáru. smiech. Zastrelili ho.
Jeden vrah povedal: Zastreliť kňaza je smola. Belly sa smeje.
Počas záverečnej scény s hromadným krvavým kúpeľom smiech prechádzal od jednej smrti k druhej.
Zranený muž spadol do ohňa. smiešne. Ďalší stratil zbraň a hrdina stále strieľal nohami, až kým nespadol z útesu dozadu a kričal až na dno. Smiech prehlušil jeho krik.
Po takmer dvoch hodinách to skončilo. Vyšli von, trochu sa vychvaľovali, usmievali sa, presýtení zástupnými kopancami.
Dajú sa ľahko opísať. Vyzerajú ako ďalších 300 mužov, ktorých uvidíte v uliciach mesta. Čiernobiele, väčšina v neformálnom oblečení, niektorí v letných oblekoch. Vyzerali ako obyčajní americkí muži.
A keď odchádzali, prichádzali iní ako oni a zapĺňali miesta.
Začalo to znova. Muž si kľakol a triasol sa pri predstave, že mu guľka zasiahla mozog. A diváci sa smiali. Kňaz kričal. Publikum sa rozosmialo.
Vonku sa ľudia pýtali, čo je s touto krajinou zlé, prečo zabíja tak, ako zabíja. Svet sa pýtal, či sú Spojené štáty také choré a skorumpované.
Vo vnútri United Artists a v divadlách po celej krajine štekali zbrane, tiekla krv – a ľudia sa smiali.
Smiali sa a smiali. A vtedy už lietadlo pristálo. Teraz by ho jeho rodina pochovala.
Posielajte listy na: letter@suntimes.com .
ਸਾਂਝਾ ਕਰੋ: