Lekcie zo slobody prejavu 40 rokov po tom, čo nacisti plánovali pochod Skokie
Pred štyridsiatimi rokmi, v roku 1977, Americká únia občianskych slobôd spochybnila zákaz pochodu na predmestí Skokie malou organizáciou z oblasti Chicaga, ktorá sa nazývala Národná socialistická strana Ameriky alebo nacisti. Napriek tomu, že čas uplynul, prípad Skokie je v pamäti ako symbol toho, kam až siaha ochrana slobody prejavu v Spojených štátoch.
Prípad je dnes rovnako relevantný ako vtedy, keď sa na vysokých školách a univerzitách diskutuje o tom, či rečníci ako Milo Yiannopoulos, Richard Spencer, Ann Coulter alebo Charles Murray – z ktorých nikto nemôže zastávať názory ako chicagskí nacisti, ale ktorí sú niektorí z ich kritikov považujú za zástancov nenávistných prejavov – mali by mať možnosť hovoriť na univerzitách.
NÁZOR
ACLU, kde som bol národným výkonným riaditeľom, vyhrala prípad na súde. Hoci rozsudok nezaviedol žiadny nový zákon ani právny precedens, symbolický význam robí z prípadu medzník a skutočné potvrdenie našich zásad.
Nebolo to prvýkrát, čo organizácia bránila slobodu prejavu pre nacistov. Od svojho založenia v roku 1920 ACLU riešila stovky súdnych sporov, v ktorých podporovala slobodu prejavu stalinistov, maoistov, anarchistov, členov Ku-klux-klanu a iných, ktorí vyjadrovali názory, ktoré boli pre samotnú ACLU kliatbou. Obrana slobôd chránených Prvým dodatkom bola našou prvoradou prioritou.
Skutočné rozhodnutie prevziať prípad Skokie bolo prijaté právnikmi z Illinois ACLU. Jej zamestnanci si mysleli, že je to taká rutinná záležitosť, že sa neobťažovali informovať národný úrad. O prípade som sa dozvedel, až keď ma novinári požiadali o rozhovory.
Illinois ACLU považovala prípad za rutinný, pretože zastupovala rovnakú skupinu nacistov, ktorá mala právo usporiadať demonštráciu v parku v Chicagu, ktorý oddeľoval prevažne afroamerickú štvrť od štvrte obývanej mnohými nedávnymi prisťahovalcami z východnej Európy. Nacisti chceli využiť rasové napätie v oblasti, ale súd demonštráciu v parku zakázal.
Zatiaľ čo Illinois ACLU napadla toto rozhodnutie, nacisti pokračovali v písaní listov viac ako tuctu predmestských obcí, v ktorých sa vyhrážali usporiadaním demonštrácií. Väčšina ignorovala nacistov, ale Skokie bol iný. Prijala nariadenia zakazujúce nacistický pochod a pohrozila zatknutím nacistov, ak sa pokúsia pochodovať. To hralo do karát nacistom, ktorí naplánovali pochod v Skokie – na 1. mája 1977 – a požiadali ACLU o právnu pomoc.
Čo zmenilo Skokie na globálny príbeh, bolo to, že mesto bolo útočiskom pre značný počet ľudí, ktorí prežili holokaust. Nie som si istý, či to nacisti pôvodne vedeli. Keď sa to však stalo známym, zdalo sa, že išlo o zámernú provokáciu nacistov.
Do roku 1978 ACLU vyhrala na súde všetky aspekty prípadu Skokie. Nacisti mohli voľne pochodovať. Ale v určený deň sa nikdy neukázali. Hoci intenzívna policajná prítomnosť by násiliu zabránila, nacisti zjavne neboli ochotní čeliť posmechu, ktorý by dostal od veľkého počtu nepriateľských divákov. Nacistická organizácia sa rozpadla krátko po pochode, ktorý sa nikdy neuskutočnil.
Na každom kroku sa objavila rovnaká lekcia. V krajine, kde vo všeobecnosti prevláda sloboda prejavu, je najlepšie brať nenávistné prejavy s nadhľadom. Ignorovať to niekedy funguje, rovnako ako zahltiť to pokojným vyjadrením opačných názorov.
Snaha zakázať alebo násilne čeliť nenávistným prejavom nielenže porušuje zavedené americké ústavné princípy, ale tieto taktiky sú aj kontraproduktívne. Zákaz alebo násilie môžu dokonca vyvolať sympatie a podporu pre nenávistné veci a skupinám, ako sú chicagskí nacisti, venujú pozornosť, po ktorej túžia a bez ktorej nemôžu prežiť.
Aryeh Neier je emeritným prezidentom Open Society Foundations. Pracoval 15 rokov v American Civil Liberties Union, z toho osem rokov ako národný výkonný riaditeľ.
Posielajte listy na: letter@suntimes.com
ਸਾਂਝਾ ਕਰੋ: