„Najtemnejšia hodina“: Gary Oldman odhaľuje silu a nedostatky Churchilla
Pred piatimi mesiacmi sme mali tú česť vidieť Christophera Nolana Dunkirk, veľkolepé dielo o odvážnej evakuácii britských ozbrojených síl, ktoré sa zdalo byť beznádejne uväznené Nemcami na jar 1940.
Dunkirk rozprával príbeh z troch uhlov pohľadu, ktorými boli v podstate pevnina, more a vzduch.
Hoci nie je oficiálne spojený s Dunkerque, Joe Wright’s Darkest Hour slúži – a slúži veľmi dobre – ako prequel, vyrozprávaný zo štvrtého uhla pohľadu.
To od Winstona Churchilla.
Väčšina z Darkest Hour sa odohráva v dňoch a týždňoch tesne pred udalosťami v Dunkerque a zameriava sa na zúfalé úsilie premiéra sformulovať plán na záchranu týchto britských jednotiek, aj keď jeho oponenti tvrdia, že Hitler už vyhral a bolo by dobré. vhodné začať mierové rozhovory s Mussoliniho Talianskom.
Najprv sa však stretávame s Churchillom tesne predtým, ako má nahradiť Nevilla Chamberlaina ako premiéra.
V Churchillovej domácnosti je ráno – v priestrannom a rozľahlom a stále trochu zvetranom mestskom dome rušnom ruchom. Keď Churchill hromží a mrnčí, ako obrovský medveď striasajúci sa z hlbokého spánku, je to, ako keby sa začali pretáčať zábery z historických noviniek.
Vieme, že toto je Gary Oldman pod mejkapom na úrovni Oscara a vypchávkami. A napriek tomu počas prvej minúty zabudneme, že je to Oldman, a žasneme nad jedným z najautentickejších a najpamätnejších stvárnení Churchilla v dlhej, veľmi dlhej histórii televíznych seriálov a filmov o pravdepodobne najvýznamnejšej postave Anglicka 20. storočia.
Oldman’s Churchill je impozantnou osobnosťou ako verejný rečník a príležitostný kúzlo, keď chce byť – ale je to aj silný fajčiar, ešte väčší pijan, prchký násilník a niekto, kto je takmer neschopný tých najjednoduchších spoločenských pôvabov.
Niet divu, že Elizabeth Laytonová z Lily Jamesovej, najnovšia v otočných dverách osobných sekretárok, je taká vystrašená, že v priebehu niekoľkých hodín po nástupe do práce zletí dole schodmi. (Okolnosti ju privedú späť a tentoraz zostane.)
Niet divu, že mnohí Churchillovi nepriatelia ho považujú za bezohľadného a nebezpečného a neschopného viesť krajinu. Niet divu, že kráľ Juraj VI. (Ben Mendelsohn) sa pri každom stretnutí ani nesnaží skrývať svoje pohŕdanie Churchillom. Kráľ sa zamračí nad mužovou nenásytnou chuťou do jedla, jeho denným pitím, jeho búrlivosťou a odvahou.
Jediný, kto sa Churchillovi pravidelne postaví, pokojne ho postaví na jeho miesto, aj keď mu pripomína jeho potenciál na veľkoleposť, je jeho manželka Clementine (Kristin Scott Thomas v jemne nuansovanom podaní). Keď je miestnosť vyčistená a je to len Winston a Clementine a váha sveta na Winstonových pleciach, je to Clementine, ktorá mu dáva silu prevziať túto úlohu.
Režisér Wright a jeho kreatívny tím odvádzajú majstrovskú prácu, keď nás zavedú do podzemného bunkra/vojnovej miestnosti, kde sú schovaní Churchill a jeho vojenskí poradcovia – a množstvo podporného personálu –, zbierajú prísne tajné spravodajské informácie a udržiavajú si prehľad o stále viac -pochmúrne vojnové úsilie a mapovanie stratégií. Z času na čas sme vzatí do srdca samotnej vojny, ako keď vidíme pluk vyslaný na diverznú misiu, ktorá takmer určite povedie k ich vlastnej smrti. Wright uprednostňuje zábery nad hlavou, ktoré začínajú z blízka a stúpajú hore a hore, čím maľujú zničujúco účinný obraz obetí stoviek, aby státisíce mohli žiť.
Intímnejšie kulisy sú rovnako vizuálne príťažlivé, či už sa Churchill stretáva s kráľom v Buckinghamskom paláci, v kóji a telefonuje s FDR, alebo jazdí vlakom s užasnutou skupinou občanov a pýta sa ich na názor, čo by mal. robiť. (Aj keď táto posledná scéna predstavuje jediný moment, kedy vo filme prechádzame od sentimentálnej a inšpiratívnej k zábavnej.) Najtemnejšia hodina je plná autentických dotykov, veľkých aj malých.
Najautentickejšie zo všetkého je Oldmanov výkon ako chybného, ale hlboko zanieteného muža, ktorý pozbieral všetku svoju odvahu, všetky svoje rečnícke schopnosti a všetku svoju lásku k Británii v ten správny moment, pretože samotná myšlienka na zavesenie čo i len jedného červeného nacistického transparentu z budovy v Londýne bolo niečo, čo nemohol, nechcel tolerovať.
Oldman môže byť taký veľký ako ktorýkoľvek herec na planéte a určite občas hrá do bodky – ale to urobil aj Winston Churchill. Výkon má skvelú fyzičku. Niekedy je Churchill taký unavený a porazený, že ledva vystúpi po schodoch; pri iných príležitostiach je tak plný ohňa, že prakticky behá po uliciach a jeho pomocníci sa snažia držať s ním krok.
V podaní Oldmana sa Churchill azda nikdy nezdal väčší.
Alebo ľudskejšie.
★★★ 1⁄2
Funkcie zaostrenia uvádza film režiséra Joea Wrighta a scenáristu Anthonyho McCartena. Hodnotenie PG-13 (pre nejaký tematický materiál). Dĺžka predstavenia: 125 minút. Otvára sa v piatok v miestnych divadlách.
ਸਾਂਝਾ ਕਰੋ: